Muž a jeho pes kráčali po ceste.
Keď prechádzali blízko obrovského stromu, do oboch udrel blesk.
Muž si však nevšimol, že už opustili tento svet, a ďalej putoval so svojím zvieraťom.
"Niekedy mŕtvi potrebujú trochu času, aby si uvedomili svoju novú situáciu..."
Túra bola veľmi dlhá, viedla do kopca a z kopca, slnko pálilo a oni boli spotení a smädní. V zákrute cesty uvideli krásnu mramorovú bránu vedúcu na námestie vydláždené zlatom, uprostred ktorého stála fontána, z ktorej tiekla krištáľovo čistá voda.
Pútnik sa obrátil na muža, ktorý bránu strážil.
"Dobrý deň."
"Dobrý deň," odpovedal strážca.
"Toto je krásne miesto, ako sa volá?"
"Tu je nebo."
"Ako dobre, že sme prišli do neba, lebo sme veľmi smädní."
"Môžete vojsť a napiť sa vody, koľko chcete," povedal strážca a ukázal na studňu.
"Aj môj pes je smädný."
"Je mi to ľúto," povedal strážca.
"Zvieratám je vstup zakázaný."
Muž bol sklamaný, pretože jeho smäd bol veľký, ale nechcel piť sám.
Poďakoval strážcovi a šiel ďalej.
Po dlhom putovaní do kopca prišli na miesto so starou bránou, ktorá sa otvárala na stromami lemovanú cestu z udupanej zeme.
V tieni jedného zo stromov ležal muž s klobúkom zastrčeným do čela a zdanlivo spal.
"Dobrý deň," povedal chodec.
Muž prikývol.
"Sme veľmi smädní, môj pes a ja."
"Tam medzi kameňmi je prameň," povedal muž a ukázal na miesto.
"Môžete sa napiť, koľko chcete."
Muž a pes išli k prameňu a uhasili smäd.
Pútnik im opäť poďakoval.
"Príď znova, keď budeš chcieť," odpovedal muž.
"Mimochodom, ako sa volá toto miesto?"
"Nebo."
"Nebo?
Ale strážca pri mramorovej bráne mi povedal, že práve tam je nebo."
"To nebolo nebo, to bolo peklo."
Pútnik bol zmätený.
"Mal by si im zakázať používať tvoje meno! Táto nepravdivá informácia spôsobí veľký zmätok!"
"V žiadnom prípade. V skutočnosti nám robia veľkú službu. Pretože tam zostávajú všetci tí, ktorým sa podarilo opustiť svojich najlepších priateľov," odpovedal mu strážca.
